Muži si potrebujú neustále niečo dokazovať. Napriek tomu, že majú pocit, že musia niečo dosiahnuť, že musia niekoho prekonať a že musia byť lepší, ako je ich súper. Majú to jednoducho v sebe. Súťaživosť je ich prirodzená vlastnosť. Akosi sa však zabúda na to, že aj ženy dokážu byť veľmi súťaživé, a to nielen medzi sebou, ale aj vo všeobecnosti. Nezáleží na tom či sa to týka žien, alebo chlapov. Súťaživosť je vlastnosť, ktorú často podporujeme u detí, aj keď len nepriamo. Moji rodičia ma tiež len neustále hecovali v tom, aby som porazila všetkých v triede a mala najlepšie známky. Aby som vyhrala súťaž v recitovaní, aby som bola rýchlejšia v behu na sto metrov.

To bolo niečo, čo ma sprevádzalo životom a aj keď som sa rozhodla, že moje deti budú od toho ušetrené, stále som bola taká, nech sa dialo čokoľvek. A to bolo skutočne depresívne, pretože jediný, kto tomu rozumel, bol môj muž. Našťastie, nebol taký ako ja, inak by sme sa asi navzájom dosť hádali. On skôr chápal to, že potrebujem byť vo všetkom lepšia ako on. Dokonca ešte aj v rybárčení, na ktoré ma naučil. Myslel si, že si pritom oddýchnem. Ale ja som si kúpila kaprove pruty a chystala som sa, že ulovím toho najväčšieho, akého kedy videl. Alebo aspoň väčšieho, ako chytí on.

Musím však povedať, že pre súťaživého človeka ako som ja je veľmi ťažké byť s niekým, kto to totálne ignoruje. Nikto vás ani trochu nepovzbudzuje, pretože on vlastne s vami nesúperí, len sa necháva viesť. Zo začiatku nášho manželstva som si myslela, že z toho dostanem depresiu, no nakoniec som si na to zvykla. A on ignoroval, keď sa mi niečo nepodarilo. Nepotrebovala som si zakladať knihu víťazstiev, no on bol úžasný v tom, že ignoroval moje prehry, ale za moje výhry ma vychválil až do nebies. Aj keď som väčšinou porazila jeho. Myslím si, že je naozaj skvelý manžel.